Post Scriptum

blog_3Podstatné veci sa hľadajú najťažšie, ku koreňu sa dostávate s námahou. Z každej strany sa na vás zosúva to, čo (hoci inak dobré) podstatné nie je. Prekáža to, padá vám to na hlavu a odvádza vašu pozornosť. Občas počúvam názor v forme otázky: Prečo by Ježiš musel byť Bohom, ktorý vždy existoval? Prečo sa nezmieriť s Ježišom ako zvláštnym človekom, ktorého si Boh vyvolil a pozdvihol k sebe? Príbeh Ježiša je primárne pozemským príbehom. Ten bol v očiach kresťanskej komunity vyhlásený za Boha – a to nebolo vyslovene nutné. — Nie je to však obraz kresťanskej ortodoxie. A je to zlyhávajúci obraz.

[Ne/povinná metafora pre získanie pozornosti]

Určite vám bude povedomá niektorá verzia prazvláštneho príbeh o mladom mužovi, citlivom, no hanblivom, ktorý sa zamiloval do milej mladej ženy (s gaštanovými vlasmi a jedným odfarbeným prameňom), avšak nedokázal nájsť dostatok odvahy, aby jej svoje city vyjadril tvárou v tvár. Rozhodol sa preto, že ju osloví písanou, veršovanou korešpondenciou (mal klasické vzdelanie – je to starý príbeh), písaných na odkyslenom papieri (nie až taký starý príbeh). Podpísal sa iba ako „Tajný ctiteľ“, alebo podobne. Mladá žena bola úprimne dojatá hĺbkou citu, ktorý dokázal pisateľ listov pretaviť do písaných slov a viet a túžila ho stretnúť osobne. Žiaľ, ide o veľmi krkolomný príbeh (zvlášť v tejto verzii). Preto mladá žena, ktorá bola inak dobrosrdečná a rozvážna, namiesto toho, aby svoju lásku upínala k skutočnému autorovi zamilovanej korešpondencie, vzplanula úprimnými citmi k poštárovi, ktorý jej tieto očarujúce listy doručoval. Zamenila si autora skutočných myšlienok, citov a slov s niekým, kto jej ich písanú podobu iba sprostredkoval. (V ešte krkolomnejšej verzií príbehu by sa mladá žena mohla zamilovať do poštovej schránky. Na to by ste mi neskočili.)

[Čo sa tým chcelo povedať]

Hovorí sa: „Netrestajte posla!“ Jednoducho: V dobrom, či v zlom, on za správu nemôže. Určite nie rovnakým spôsobom, ako jej autor. V kresťanskej ortodoxii je Ježiš Kristus človekom a Bohom. Nič viac a nič menej. Kto je Boh? Boh nie je ďalšou z vecí v tomto svete, ale nekonečným a nevyčerpateľným zdrojom všetkého, čo existuje. Nič mu nechýba. Privádza veci z nebytia do bytia. Tomu, čo existuje, sústavne dáva silu k bytiu. Všetko stvorené je pre nás korešpondenciou od Nebo (hoci naše čítanie vie byť problematickejšie, než čítanie slečny z príbehu). Medzi nekonečným zdrojom bytia a konečným človekom je nekonečný rozdiel. Dejiny pred Kristom predstavujú snahu priblížiť človeka k Bohu. Ako však prekonáte nekonečnú vzdialenosť – nie len kvantitatívny, ale kvalitatívny rozdiel? Nekonečná vzdialenosť sa nedá prekonať žiadnym počtom jednotlivých konečných krokov. Ak bol Ježiš iba človekom, Boh sa nám tak nikdy nezjavil zoči-voči, ide iba o ďalší pokus o čiastočné zlepšenie ľudskej bytosti. Boh a človek by zostali nezmieriteľne odlúčení.[1]

Kresťania i nekresťania prirodzene túžia po transcendentne, po nachádzaní príčiny a cieľa tohto sveta (ktorý musí byť nezávislý od tohto sveta). Chceme poznať pôvodcu správy, ktorou je kozmos a my sami. Na chvíľu sa môžeme uspokojiť s niečím menším, s poslom, sprostredkovateľom – ale iba na chvíľu, kým nezistíme, že toto nie je On! Ježiš, akokoľvek kolosálny človek, by bol stále nekonečne menší, než Boh.

[Čo sa tým NAOZAJ chcelo povedať]

A tak Kresťanstvo hovorí o Bohočloveku. O tom, že nekonečný kvalitatívny rozdiel prekročil Ten, kto to ako jediný urobiť mohol. Boh môže mať spoločenstvo s človekom, pretože už predtým mal spoločenstvo sám v sebe. To je premietnuté do jeho stvorenia. Svet, ako dôsledok, nemôže presahovať Boha ako svoju príčinu. Boh nepotrebuje dosiahnuť naplnenie vlastného potenciálu (spoločenstvo), pretože v ňom je každý potenciál nekonečne naplnený. Slobodne sa teda delí o to, čo už má – a v neobmedzenej miere, v miere všetkých mier. Bez strachu, že mu niečo ubudne, alebo, že by sme od neho niečo neprijali.

Zamilovať sa do Ježiša, ktorý je iba ľudskou bytosťou, je podobné so zamilovaním sa do poštára, ktorý vám prináša listy od ich skutočného autora. Zatiaľ čo náš prapodivný príbeh mal tragický prvok, je možné, že napokon mladá žena (s gaštanovými vlasmi a jedným odfarbeným prameňom) prežila šťastný život aj s poštárom o ktorom by zistila, že je fajn muž, vzali by sa, mali by tri deti a roztomilý dom na kraji lesa. Tajný ctiteľ by skončil so zlomeným srdcom – avšak aj on by napokon mohol nájsť lásku svojho života (alebo aj nie).

V prípade nášho upínania s k Bohu je vec komplikovanejšia. Ak sa sústredíme na akúkoľvek dobrú vec a zameníme si ju za zdroj všetkého bytia, za normu pre naše konanie a konečný cieľ nášho života, keď sa nám takáto vec stane bohom, tak budeme žiť deformovaný život. Napokon narazíme na dilemu nekonečnej priepasti medzi nami a autorom. Tá môže byť prekročená iba vďaka tomu, že Boh (nie kuriér, nie napodobenina Boha) urobil prvý krok ku nám a stal sa človekom.

Boris

— — —

[1] Opačný názor sa niekedy nazýva ‚pleonastický klam,‘… ktorý vraví, že — nakoľko existuje nekonečný kvalitatívny rozdiel medzi konečným princípom celej reality a našim svetom – musíme predpokladať určité množstvo sprostredkujúcich princípov, ktoré by preklenuli túto vzdialenosť… Ak Syn a Duch nie sú Boh v rovnakom zmysle ako Otec, nemôžeme byť zachránení (paraf.). BENTLEY HART, David. The Lively God of Robert Jenson. First Things [online]. [cit. 2016-05-23]. Dostupné z: http://www.firstthings.com/article/ 2005/10/the-lively-god-of-robert-jenson-4

Napsat komentář